Dnešok

Moderné štáty majú – rovnako ako všetky systémy nadvlády v histórii – zaistené dva monopoly: monopol moci a monopol peňazí. Myšlienka, že dlžníci by nemali platiť, pretože v skutočnosti veľa »úverov« nie je rovnocenných s pôžičkami, ale sú často založené na zvádzaní a vydieraní, nie je najlepšia. Ak dlžník nezaplatí, štáty získajú peniaze od iných. Vlády majú v posledných rokoch právne základy, ktoré umožňujú prístup k občanom.

Vynútiť návrat k právu a poriadku, je pre občanov rozhodujúcim významom. Musia mať prístup ku všetkým zdrojom, ktoré sú im k dispozícii v rámci právneho štátu: radikálna demokratická angažovanosť, civilné oponovanie, intenzívna podpora pravých poradcov, finančná solidarita zo skupín odporu. Odmietnutie spotreby, dostať sa z dlhov a peňažného systému, burzových obchodov, bankových behov.

V období hyperglobalizácie je svet  úplne vynechaní a občania klamaní. Štát sa zapojil do oblastí, ktorým nerozumie a nepatria do jeho základných úloh, politici sa stali závislými na »odborníkoch«.  Ale »experti« nie sú nezávislí odborníci. Svojimi radami zarábajú veľa peňazí. Čím je komplexnejšie riešenie, tým je lepší poradca. S mnohými zručnými výrazmi a cudzími slovami mätú rovnako politiku a verejnosť. Prosperujú na povrchnosti politikov, ktorí si myslia, že sa musia vyjadriť ku každej téme – nevšímajúc si, či z toho niečomu rozumejú.

Občania tápu v tme, pretože mnoho médií ich kŕmi zakrývanými slovami, alebo ich zahlcuje intelektuálnymi novými technológiami. .

Štát od seba vždy viac oddeľuje ľudí. Tým sa zvyšuje nebezpečenstvo sociálnych nepokojov, bdie riziko kolapsu celých spoločnosti. Nerovnaké prerozdeľovanie bohatstva oberá stovky milióny ľudí o ich talenty a mliaždi ovocie ich práce. Vývoj by mohol dospieť k tomu, že deti najbohatších budú platiť najnižšie dane, dostanú najlepšiu výchovu a výhody najlepšej zdravotnej starostlivosti.«

Priepasť medzi biedou a bohatstvom je stále väčšia. Nepretržite sa zvyšuje počet  zamestnaných na čiastočný úväzok, dočasne zamestnaných a mini zamestnaných. Ľudia sotva zarobia na živobytie. Zadlžovaním sa, hrozí chudoba v starobe.

Základné zabezpečenie v starobe využívajú predovšetkým ženy. Musia zaplatiť zato, že vo svojom živote zniesli dvojnásobné zaťaženie z materstva a povolania. Keďže nepracovali neprerušovane, alebo na čiastočný úväzok, ale sa ešte aj starali o deti, na konci svojho života sú s holými rukami.

Do kriminality sa zosúva vždy viac dôchodcov. Skutočnosť, že sa niekto nedokáže uživiť zo svojho dôchodku, pretože štátne pokladnice sú prázdne, je varovaním pre spoločnosť.

Neustále stúpa množstvo mladých ľudí uchádzajúc sa o pracovné miesta. Štatistiky preukazujú len  množstvo tých mladých, ktorí sa naozaj prihlásia na úradoch práce ako nezamestnaní. Úplne neznámy je počet tých mladých, ktorí do svojich 30 rokov, alebo nad tento vek, žije u svojich rodičov počas hľadania si práce, alebo počas štúdia, vykonávania praxe, alebo získania práce.

Zastaví nezamestnanosť mladých ľudí väčšiu stratu pre celú spoločnosť, ako jedna slobodná matka, či starší zamestnaní, ktorí sa možno sami starajú o celú rodinu? Strata pridanej hodnoty, ktorú tínedžer vyprodukuje, je pravdepodobne oveľa nižšia.«

Po dlhom období zamestnania strácajú svoju prácu ľudia vo veku nad 45 alebo nad 50 rokov a pre nich nie sú určené žiadne podporné opatrenia. Táto časť obyvateľstva upadá do zabudnutia a má čo do činenia so zavádzajúcimi údajmi o nezamestnanosti, ktoré odbočujú od ťažkostí starších zamestnaných.«

Goethe vo svojom Faustovi opisuje blúdenie jedného človeka, ktorý skĺzol do dlžobného otroctva. Systémy prichádzajú a odchádzajú. Svetový ekonomický systém postavený na dlhoch, musí skončiť tragédiou: Až keď človek vypije poslednú kvapku vody zeme, zasadí posledný strom , vybuduje posledný biotop, až potom môže na okamih povedať: »Nemeškaj, si tak pekný!« To nie je žiadny extatický okamih, žiadne víťazstvo, žiadne naplnenie. Je to úplná kapitulácia človeka pred zákonmi »vnútrom, ktoré popiera«, ako sám seba charakterizoval Mefisto. Človek stratí sebaurčenie. Stáva sa z neho perfektný otrok dlhov, pretože nerozpoznal trik diabla: kto sa stále viac zadlžuje – teda stále viac sľubuje, ako môže nakoniec sám uniesť, – ten prehráva, svojimi dlhmi rozpína plienenie sveta, slobodu a možnosť na sebaurčenie. Z troskotá nielen Faust, ale celé ľudstvo.

Otrok dlhov je ponechaný na stopercentné bohatstvo diabla, ktorý mu môže veľkoryso slúžiť až do konca, boh nechal pochovať smrteľné pozostatky Fausta. Len po smrti nebude mať už viac žiadne dlhy. Jeho dediči pravdaže musia ďalej platiť koniec nenaberá prinajmenšom nič dobé.

Krátenie demokratických práv je sprevádzané trvalým klamaním občanov. Štát chce zabrániť tomu, aby občania využívali len málo príležitostí, ktoré ešte majú, aby chránili svoje úspory alebo svoj majetok.

Nič nové. Cisár Domitianus (81 n.l. 96 n.l., najdlhšie vládnucim diktátor, nariadil zničiť polovicu vinohradov, aby sa zvýšila cena vína. «Veľká časť provincií stratila svoju nezávislosť, pretože sa stali v priebehu dlhovej krízy závislými na Ríme. Aby sa ľud udržal v nálade, zosilnili sa gladiátorské hry.

»Aby Clodius bol tribúnom v dňoch zrútenia Rímskej ríše, podplatil voličov, sľúbil im zadarmo obilniny na náklady daňovníkov. Vyhral voľby – a stále viac Rimanov malo pocit, že je lukratívnejšie žiť na štátne náklady, než pracovať. Približne jedna tretina Rimanov žila v dobe Kristovho narodenia na štátnej pomoci.«

Zlý systém zvýhodňuje zlé konania a naopak. Podvodné a zločinecké konania, ktoré systémom nebudú stíhané, robia systém vždy horším. Dosiahli sa hranice rastu, pretože spoločnosť už nevie viac  riešiť veľa sľubov z minulosti, potom dôjde k úpadku. Ako prvá zmizne morálka Koniec koncov právo. A na koniec sloboda.

To je tiež Goetheho odpoveď na hyperglobalizovaný svet. Keď sa stavil boh a diabol na začiatku Fausta II, že kto by mal mať posledné slovo nad osudom ľudstva, boh varoval lakonicky pred pragmatizmom: »Človek blúdi, pokiaľ sa snaží.«