Dnešok

Vo všetkom, čo chceme chápať, musíme poznať najprv minulosť. A tak je to aj s demokraciou. Dnes hádam ani niet dospelého človeka v našej spoločnosti, ktorý by nepoznal, alebo nikdy nepočul o slove demokracia. Možno o ňom dokonca povedať, že je sprofanované. My ho vlastne skloňujeme dennodenne Vnímajúc okolie, ľudia sa nezamýšľajú nad významom tohto slova. V skutočnosti je aj zložitý a nejednoznačný. Ani neexistuje všeobecne prijatá jednotná definícia demokracie, pretože niekto ju považuje za dobré zriadenie, iný za zlé. Prispela k tomu aj rozmanitosť jej foriem, ako aj rozmanitosť národov a národností, ktoré ju prijali a dávali jej rôzne podoby a charakteristické črty.

V 5. storočí pred naším letopočtom nastáva zlatý vek aténskej demokracie, k účasti na vláde boli pripustení slobodní občania. Pojmy demokracia a sloboda sa používali, ako by to boli synonymá. Aténska demokracia je v podstate primitívnou konštrukciou, ľud si robil sám, čo mal robiť, stále bol zhromaždený na námestí, nebol ziskuchtivý, otroci robili namiesto neho, staral sa iba o slobodu. Demokracia je staroveký politický termín, znamenajúci vládu ľudu v klasických Aténach, kde má slovo svoj pôvod, vláda demos (ľudu). Na jednej strane to bolo zriadenie, v ktorom harmonicky spolunažívajú všetky triedy, z ktorých každá prispieva k všeobecnému blahu a na strane druhej bola demokracia stotožnená s despociou nemajetných. Pojem demokracia patrí k najdôležitejším kategóriám politickej vedy a k najfrekventovanejším v bežnej komunikácii medzi ľuďmi.

V minulosti sa tento pojem používal v negatívnom význame na označenie chaotického stavu spoločnosti, ako vlády ulice a pod. Dnes sa tento pojem chápe pozitívne. Mnohí ľudia v ňom vidia prostriedok na vyriešenie všetkých problémov a konfliktov, stotožňujú ho so spravodlivosťou, rovnosťou, toleranciou,atď. Sila demokratických ideí vyvolala v dejinách najhlbšie a najdojemnejšie prejavy ľudskej vôle a intelektu.

Podľa slovníkovej definície je demokracia „vláda ľudu, v ktorej najvyššia moc patrí ľudu, ktorý ju vykonáva buď priamo, alebo prostredníctvom zástupcov volených v slobodných voľbách. Základnými stĺpmi demokracie sú národná suverenita, vláda založená na súhlase ovládaných, vláda väčšiny, práva menšiny, záruka základných ľudských práv, slobodné a čestné voľby, rovnosť pred zákonom, riadny súdny proces, ústavné obmedzenia vlády, sociálny, ekonomický
a politický pluralizmus, zásady tolerancie, pragmatizmus, spolupráce a kompromisu.
Demokracia ako pojem, ale aj ako reálny proces a stav, má pre rozličné politické subjekty, pre rôzne skupiny ľudí, štáty a národy, politické režimy nerovnaký význam. Každý zdôrazňuje iné stránky, znaky, aspekty a charakteristiky demokracie, z čoho vyplýva množstvo výkladov, vysvetlení a definícií tohto pojmu. Demokracia bola dlhé obdobie len
menom pre civilizáciu, teda pre politický výsledok západnej civilizácie. Dnes má demokracia v modernej spoločnosti dve dimenzie, a to kultúrnu a funkčnú. Kultúrna dimenzia je v nástrojoch ochrany jednotlivca, jeho ľudských práv v spoločenských nástrojoch kontroly moci. Druhá, funkčná dimenzia znamená vytvorenie mocenského systému, ktorý umožňuje spoločenskú inštitucionalizáciu vznikajúcich protirečení, ich konflikt a riešenie, ktoré umožní ďalší vývoj. Demokracia je výsledkom interakcie ideálov a reality, ktorá ju formuje, tlaku toho, čo by malo byť, a odporu toho, čo je.

Najvýznamnejší filozofi, ktorí demokraciu zavrhovali boli Platón a Xenofón. Filozofi, ktorí ju energicky kritizovali boli Isokrates a Aristoteles. Platón bol spriaznený s niektorými aristokratmi, ktorí zavrhovali aténsku demokraciu. Platón v demokracii videl podriadenie rozumu vášni. Najvyššou cnosťou človeka je spravodlivosť, je aj zložkou svetového poriadku, ktorému podlieha príroda i ľudstvo. Spravodlivosťou štátu je ústava. Platón tvrdil, že podstata dokonalého štátu je založená na myšlienke, že štát je natoľko dobrý, nakoľko má dobrú vládu. Pre Platóna je štát mravnou osobnosťou rovnako ako človek. Podľa Platóna demokratická ústava obsahuje v sebe prvky všetkých ústav, je ako rúcho vyzdobené všetkými farbami, a preto sa ľuďom neprihovára jasným hlasom.
Aristokracia sa mení na vládu najsilnejších a najctižiadostivejších, na timokraciu. Každá ústavná zmena vychádza práve z tej triedy, ktorá zaujíma vedúce postavenie. Vzorom jej bude predchádzajúca ústava, t. j. aristokracia, ktorá bude mať aj niečo, čo bude pre ňu typické. Vzormi budú v tom, že jej obranná trieda sa nebude zaoberať roľníctvom, remeselníctvom a iným zárobkovým zamestnaním, do najvyšších úradov bude povolávať mužov, ktorí sú skôr zrodení pre vojnu ako pre mier a budú si vysoko ceniť úskoky a nástrahy v tejto oblasti a celý čas budú viesť iba vojnu. Títo muži budú bažiť po peniazoch, budú vášnivými ctiteľmi zlata a striebra, ale budú tiež lakomí na peniaze, lebo si ich vysoko cenia a nebudú ich otvorene získavať. Táto ústava je zmiešaná forma dobrého a zlého, jej základnou hodnotu je česť a prevláda v nej militaristický duch.

Ďalšou formu vlády je oligarchia, pre ktorú je typické, že v nej rastie túžba po bohatstve a klesá cena zdatnosti. Táto ústava je založená na majetkových rozdieloch, v ktorej vládnu boháči, obchodníci, úžerníci, kým chudáci nemajú nijakú moc. Je to obec boháčov a chudákov. Všetci tu robia všetko, a tým aj vzrastá zločinnosť. V tomto štáte má vážnosť bohatstvo a boháči, a preto tam nemá miesto cnosť a dobrí ľudia sú menejcenní.
Na tejto ústave sa začala budovať demokracia. .

Forma ústavy demokracia vzniká z triedneho boja, ktorý vládne v oligarchii. Je to najmenej stabilné zriadenie. Charakterizuje ho nedostatok spoločenskej disciplíny, neschopnosť vládcov a nedostatok občianskych cností u obyvateľstva. Zmena oligarchie na demokraciu nastáva z nenásytnej túžby stať sa čo najbohatšími. Heslom demokracie je sloboda. Ľudia sú slobodní, štát je plný slobody a voľnosti slova a každý v ňom môže robiť, čo chce, každý si život riadi podľa svojho. Zdá sa, že je to najkrajšia zo všetkých ústav. Pre svoju voľnosť v nej možno nájsť všetky druhy ústav. V tomto štáte ťa nič a nikto nenúti zastávať úrady, ani ťa nikto nenúti poslúchať, keď nechceš. Je tu aj istá zhovievavosť voči niektorým odsúdencom. Mnohí zostávajú doma a pokojne sa pohybujú medzi ostatnými. Toto sú vlastnosti demokracie a ešte ďalšie týmto podobné.

Ako sa stáva z oligarchického človeka demokratický? Ak je mladý človek vychovávaný bez pravého vzdelania a v skupenstvách, stretne sa s divými a nebezpečnými zvermi, ktoré mu vedia poskytnúť pestré a rozmanité „záujmy“, tak si môžeme byť istí, že sa uňho začína meniť oligarchické zmýšľanie na demokratické. Do života prináša spupnosť svojvoľnosť, nestriedmosť a nehanebnosť.

Ako vyzerá človek, ktorý zodpovedá demokratickej ústave? Ako vlastne vychovávať mládež, keď sú všetci ľudia rovnakí a rovnako slobodní? Mládež je vychovávaná pod vplyvom rodičov. Učiteľ sa za demokratických pomerov pred žiakmi chveje a snaží sa im dostať do priazne, ale žiaci si zo svojho učiteľa nič nerobia. Mladí sa stavajú starším na úroveň a chcú ich predbehnúť v rečiach i činoch. Starí sa chcú držať mládeži, chcú sa vyrovnať a pochopiť ich vtipy a veselé nápady len preto, aby nevznikol dojem, že sú nespokojní alebo panovační.
Z predchádzajúcich tvrdení je jasné, že Platónov postoj k demokracii bol vyslovene nepriateľský.

My máme demokraciu, máme oligarchické skupiny, ktorých vplyv presahuje do všetkých sfér politického života, teda ekonomiky, politiky aj spoločnosti. Máme bohatých „podnikateľov“, ktorí získali svoj obrovský majetok za éry, v ktorej prebehla privatizácia, následkom, ktorej vznikol nesmierny nepomer medzi väčšinou obyvateľstva, ktorá schudobnela a úzkou skupinou „podnikateľov“, ktorá naopak rozprávkovo zbohatla. Je jasné, že oligarchovia si svoj majetok potrebujú čo najdlhšie ponechať, preto práve oni si upevňujú i nie nielen svoj hospodársky vplyv, ale predovšetkým ten politický.

Nedá mi nespomenúť si na Vladimíra Putina. Po Jelcinovom období, kedy boli oligarchovia prakticky nedotknuteľní,Vladimír Putin odoslal jasný signál, že pokusy o miešanie sa do politiky nebude tolerovať a je odhodlaný zakročiť voči nim aj uväznením dotyčného oligarchu. Putin vďaka obmedzeniu vplyvu oligarchov priviedol Rusko k hospodárskemu rastu a k zvláštnej forme demokracie, tzv. riadenej demokracie. Vladimír Putin začal postupne do vedúcich funkcií, ktoré boli predtým obsadzované oligarchami, presadzovať sebe lojálnych ľudí, ktorým dôveroval a vytváral si tak vlastný štátny aparát, zložený predovšetkým z predstaviteľov silových zložiek a spolupracovníkov z Petrohradu. Vo vzťahu k oligarchom presadzoval už od svojho zvolenia akúsi politiku nezasahovania.

Jasne sa vymedzilo, že akékoľvek otázky týkajúce sa Ruska, je potrebné konzultovať s prezidentom, pretože on má v rukách reálnu politickú moc, a nie so skupinou oligarchov, ktorí nemuseli mať na danú problematiku rovnaké názory a navyše ich moc im nebola potvrdená a zverená ruským ľudom prostredníctvom inštitútu demokratických volieb.