Dnešok

Po Francúzskej revolúcii bola Európa v roku 1989 v radostnom opojení. Tónina hesla »Voľnosť, rovnosť, bratstvo« sa rozozvučala nemeckými krajinami parolou »jednota, spravodlivosť, sloboda «v tisícnásobnej ozvene po celom svete. Nemecký ľud zbúral Berlínsky múr. Spolu s miliónmi bratov a sestier vo východnej Európe sa kontinent striasol jarma útlaku komunizmu. »glasnosť« a »perestrojka« – transparentnosť a reforma – to boli imperatívy hodiny. Michail Gorbačov bol hrdina, Helmut Kohl sa opáskoval plášťom histórie. Pondelkové demonštrácie v Lipsku vyvrátili Lenina, ktorý údajne povedal, že Nemci si kupujú železničný lístok skôr, než z revolučného nadbytku zaútočia na stanicu.

 Zánik Východného bloku bol mnohými interpretovaný ako víťazstvo ľudskosti nad byrokraciou, ako triumf neohrozeného ducha nad materializmom. Mnohí videli pád múru ako konečný dôkaz toho, že systémy útlaku, klamstiev a vykorisťovania nemajú žiadne trvanie a že sa presadí najneskôr po 40 rokoch dobro.

Kolektívne opojenie Európanov sa rozpútalo do takej sily, že revolúcia hneď postupovala ďalej a taktiež urýchlila štáty západnej Európy. Keď cestou od Kolína po Cottbus, od Stuttgartu po Stralsund a od Mníchova po Magdeburg sa už viac netrpí byrokratickými formalitami, keď v štátoch, ktoré boli desiatky rokov zviazané v ekonomických systémoch, ktoré sa k sebe navzájom správali ako oheň a voda, mohli  platiť v tej istej mene – prečo by  malo veľké zjednotenie zostať len v Nemecku? Jednota, právo a sloboda – by mali byť, leitmotívom pre Európu. A tak v roku 1992 došlo k Maastrichtskej dohode o Európskej únii. V roku 2002 sa v jedenástich štátoch zavádza euro ako jednotná mena. V priebehu niekoľkých rokov bola Európa zmenená jedným rázom tak, ako niekoľko storočí predtým nikdy.

Ekonomické zjednotenie Európy prenieslo všetko do stavu opojenia, ktorý nechápe ekonomika. Kancelár zjednotenia Helmut Kohl, sa nikdy po vyslovení svojho výroku »hruštičky«, ktorým pomenoval peniaze, o ne nepostaral. Jeho všetky historické momenty, ako straníckeho šéfa po afére s peňažnými darmi, ho skutočne priviedli ku znesväcujúcemu pádu. Helmut Kohl mlčal o pôvode dubióznych peňazí s grandióznym základom, darcovi dal svoje »čestné slovo« toto mu je na svete, svätejšie ako zákon.  Podobnú chybu v »glasnosti « poznáme len od mafie. Kohlov zástupca, neskorší minister financií Wolfgang Schäuble, dostal v obálke od obchodníka so zbraňami 100.000 $, parlament o tomto klamal a dodnes, v dobrej vôli, si nechce pamätať, čo sa nakoniec s peniazmi stalo.

Vtedy sa v opojení zjednotenia a európskej celistvosti nikto nechal zdržiavať so zdanlivo banálnymi ekonomickými otázkami. Okrem toho sa verilo, presne povedané, kto sú dobrí a kto sú zlí. Helmut Kohl, Hans-Dietrich Genscher, Willy Brandt, veľmi veľká koalícia politických vizionárov prežarovala hlúpych Mielkeho, Honeckera a Krenza. Západ zvíťazil a víťazi písali, ako mali byť, po všetkých týchto príbehoch, súdruhovia NDR neskôr obžalovaní.

V skutočnosti bolo zjednotenie len časťou veľkého víťazstva nad útlakom. Príčiny zániku moci komunistického bloku, ktoré viedli k rozplynutiu snov francúzskeho kráľa Slnka, Ľudovíta XIV, boli rovnaké. Nadmerné zadlženie ukončuje väčšinu politických výškových letov.

Životné podmienky sa stali vo východnom bloku neznesiteľnými. Občania sa rozčuľovali. Bolo im tak zle, že už sa nikdy viac počas legendárnych demonštrácií poľskej odborovej organizácie Solidarność, či počas boja proti vykričaným burzovým drábom rumunského diktátora Nicolae Ceauşescu, neobávali zatknutia, alebo smrti. Malá funkcionárska elita, ktorá žila na úkor väčšiny obyvateľstva, prehnala. Nie náhodou sa vžilo porekadlo, ktoré prinieslo NDR k vyklopeniu: »keď nemecká marka nepríde k nám, potom ideme my k nemeckej marke:«východní Nemci mali pomocou západnej televízie pred očami  alternatívu. Revolúcia sa nemôže viesť pod heslom »McDonald’s pre všetkých.« »Sme národ« – avšak to je neodolateľné, to je prvotný výkrik sebaurčenia, hromového odmietnutia poručníctva, zrodu nemeckej demokracie v duchu Schillera, Nietzscheho a Hegla.

Po páde NDR bola vedľa legendy národa odbojárov – v skutočnosti to boli odporcovia, ktorí konali podlo, keď sa otočili z Ľavice a Pravice, ako Bärbel Bohley alebo Konrad Weiss, boli ďalším viditeľným obrazom dôvodov poklesu. Hans-Hermann Hertle opisuje beznádejnú situáciu NDR vo svojej konečnej fáze. Správa historika smrteľne pripomína novinové správy o súčasnej situácii v krajinách južnej Európy. Od roku 1978 uviazla NDR v dlhovej pasci. Úvery a úroky museli byť financované prostredníctvom nových úverov. Solventnosť NDR závisela na ochote západných bánk poskytnúť nové úvery SED (Jednotná socialistická strana). V obave, pred protestmi a vnútornými nepokojmi, politbyro dôrazne odmietlo v roku 1979 zvýšenie cien, následne reštrukturalizáciu investícií na podporu produktívnych oblastí. Klesajúce kvóty investícií, zanedbané harmonizačne ekonomicky rastúce úroky na dlhoch Západu, kreditné zmrazenie pre Západ, po ktorom nasledovali finančné ťažkosti Rumunska a Poľska a vyhlásenie výnimočného stavu v Poľsku 13. decembra 1981 a zníženie dodávok sovietskej ropy od začiatku roka 1982, zhodili NDR do doteraz najhlbšej hospodárskej krízy.«

Kríza viedla ku koncu politického systému. No vôbec neviedla, ako sľúbil Helmut Kohl, ku »rozkvitajúcej krajine«, spoločne vybudovanej schopnými východnými a západnými Nemcami vzájomne s účinnou silou, inžinierstvom a vierou v Boha. Neobávala sa predovšetkým toho, čo sa týkalo národného kapitálu NDR na posilnenie národa, a to, že jedna časť zrýchli tempo cez privatizáciu predaním západonemeckých a západoeurópskych koncernov. Mizli značné časti z majetku SED. 16 rokov na konci NDR končí svoju činnosť »nezávislá komisia pre preskúmanie majetku strán a masových organizácií NDR« – bez nájdenia zmiznutých miliónov.

Koniec NDR ukazuje ako politika škrupulózne zaobchádzala s peniazmi, ktoré si sama vytvorila.

A prečo tak často spomínam Geotheho? Johana Wolfgang Goethe, bol povolaním kameralista, odborníkom na dane, ktoré mali viesť do štátnej pokladnice. Pracoval v jednom finančnom úrade., Už pred ním sa vynárala panoráma modernej globálnej dlhovej krízy a z nej ústiace plienenie sveta. Nakoniec rozmýšľal, aké následky má bezmedzné tlačenie peňazí. Nie je žiadnou náhodou, že prezident Spolkovej republiky Nemecko, Jens Weidmann, na vrchole eurokrízy obšírne citoval z Fausta II. Okrem niekoľkých nemeckých romantikov, nerozumel mu nikto zo vzdelaných prezidentov spolkových bánk. V južnej Európe si pretierajú oči od skutočného prekvapenia nad výletom centrálneho bankára do svetovej literatúry.

Goetheho makroekonomická analýza nám objasňuje – celkom ľahko zrozumiteľne – ako politici zapredali svoje duše, štát stratil svoju legitimitu. Diabol radí cisárovi, ktorý krachuje, namiesto toho, aby tlačil zlaté mince, nech tlačí bezcenné papierové peniaze. Takéto peniaze nie sú ničím iným, ako sľubmi. Celý systém je založený na tom, že niekto na konci zdrap papiera premení na reálnu hodnotu. Goethe tým myslí »systém na radikálnom konci: Faust je prvý raz »šťastný« – v čisto materiálnom zmysle , že zdrap je tiež nejaká hodnota. Nemal inú voľbu, nevedel odpočívať: Vždy musel hľadať nové sľuby, ktorými vyrieši dlhy, musel poľovať na úroky, musel skúšať dostať sa k väčšiemu majetku, aby sa oslobodil. Kľučkoval od sľubov ku sľubom a svoje »starosti« môže zabiť len v mýtickej žene – oné starosti, ktoré vždy ľuďom hovoria:„Sleduj svoje hranice, nekonzumuj viac, než môžeš zvládnuť.“

Goetheho som musela študovať aj v nemčine, No ako básnika, hlásiaceho ku skupine Sturm und Drang. Mnohým je známy ako autor ťažko zrozumiteľného dielka „Utrpenie mladého Werthera“.

Goethe v podstate opisuje blúdenie jedného človeka, ktorý skĺzol do dlžobného otroctva. Systémy prichádzajú a odchádzajú. Svetový ekonomický systém postavený na dlhoch, musí skončiť tragédiou: Až keď človek vypije poslednú kvapku vody zeme, zasadí posledný strom , vybuduje posledný biotop, až potom môže na okamih povedať: »Nemeškaj, si tak pekný!« To nie je žiadny extatický okamih, žiadne víťazstvo, žiadne naplnenie. Je to úplná kapitulácia človeka pred zákonmi »vnútrom, ktoré popiera«, ako sám seba charakterizoval Mefisto. Človek stratí sebaurčenie. Stáva sa z neho perfektný otrok dlhov, pretože nerozpoznal trik diabla. Kto sa stále viac zadlžuje – teda stále viac sľubuje, ako môže nakoniec sám uniesť, ten prehráva, svojimi dlhmi rozpína plienenie sveta, slobodu a možnosť na sebaurčenie. Z troskotá nielen Faust, ale celé ľudstvo!