Bola by našou pýchou.
Staršia a hodnotnejšia lekáreň, ako bratislavská Lekáreň u Salvátora, sa na našom území nezachovala, a ani v iných na pamiatky bohatších európskych krajinách. Táto unikátna lekáreň, ktorej väčšina nábytku a zariaďovacích prvkov bola vytvorená bratislavskou rehoľnou Spoločnosťou Ježišovou v polovici 17. storočia. prežila takmer veľmi rušných 350 rokov a nie vždy kultúrne-mu dedičstvu naklonených dejín tejto krajiny a Bratislavy. Mala striedajúcich majiteľov od rádu jezuitov cez 9 súkromných lekárnikov až po socialistického štátneho vlastníka. A napriek jej opakovanému premiestňovaniu z bývalého jezuitského kolégia do Csákyho paláca, až do susedné-ho meštianskeho domu, opatrovali ju ako oko v hlave tí, ktorí si boli vedomí jej mimoriadnych hodnôt. Rudolf Adler, lekárnik židovského pôvodu, dal v roku 1904 pre tento vzácny súbor historického zariadenia lekárne vyprojektovať a postaviť osobitný dom, ktorý potom presťahoval zo susedného Csákyho pláca do prízemia domu. Pôvodný nábytok, vrátane masívnej mramorovej táry podopieranou šesticou vápencových plastík levov a mohutného mramorového mažiara, dal citlivo doplniť nevyhnutnými prvkami. To, že išlo o lekárnika židovského pôvodu, decentne naznačovala len malá Dávidova hviezda umiestnená spolu s hodinami v novom drevenom paneli s dverami do lekárenskej oficíny. Lekárnikova dcéra Róza spolu s amatérskym maliarom, vyzdobili strop lekárne alegorickými maľbami v štukových orámovaniach. O úcte k tradícii lekárni, ktorá už v čase jej kúpy Rudolfom Adlerom niesla meno patróna Jezuitov – Salvátora, čiže Spasiteľa – Ježiša Krista, svedčí jeho kamenná plastika od slávneho bratislavského sochára Alojza Rigleho, ktorú dal lekárnik bez ohľadu na odlišnosť svojej náboženskej príslušnosti, vyhotoviť a umiestniť na uličnú fasádu. Je to určite príklad, ktorý dokumentuje, že obyvateľom Bratislavy bola kedysi vlastná tolerancia, úcta k tradícii a k vytvoreným hodnotám.
Osud lekárne, slúžiacej svojmu humanistickému poslaniu takmer bez prestávky viac ako 3 a pol storočia a prechádzajúcej z jedných starostlivých rúk do druhých, bol nie dávno spečatený. Najprv jej vysťahovanie „de iure“, potom aj de facto“ umožnil, lepšie napísané, postaral sa najvyšší predstaviteľ Bratislavy. Podpísal v auguste 1998 zmluvu s novým nájomcom tak, aby boli „vyčistené“ od jeho historického zariadenia, ktoré sa v dôsledku nesprávne uskutočnenej privatizácie lekárne, dostalo do rúk súkromnej osoby z Trenčína. Osobitný článok nájomnej zmluvy umožnil nájomcovi prenechať časť predmetu nájmu, (čo fakticky môže byť aj celá lekáreň okrem 1 cm2) inému nájomcovi bez predchádzajúceho súhlasu prenajímateľa – hlavného mesta – a tak sa aj stalo. Nový majiteľ zariadenia lekárne z Trenčína po neúspešných pokusov dohodnúť sa s predstaviteľmi hlavného mesta na kúpe priestorov lekárne, čo by mu umožnilo svoj majetok riadne užívať a zároveň sa oň starať, ako o súbor hnuteľných kultúrnych pamiatok v zmysle jeho pôvodného účelu a zákona o štátnej pamiatkovej starostlivosti, si zariadenie na základe následnej výzvy hlavného mesta „vypratal“, presťahoval a uložil do priestorov svojej firmy v Trenčíne. Nový nájomca začal prenajímať priestory za 80 krát (!) nižšie nájomné, než mesto ponúkalo majiteľovi jej historického vybavenia a zariadenia.
Konanie vtedajšieho primátora hlavného mesta, zanieteného pamiatkara, dobrovoľného záchranára ohrozených dreveníc a rodeného Bratislavčana, nechajme dnes bokom. pre vec samú je oveľa dôležitejšia dnešná situácia, poskytujúca správe hlavného mesta a jej čelným predstaviteľom, vynikajúcu príležitosť napraviť chyby svojich predchodcov ktoré sú hanbou Bratislavy. Protežovaný nájomca na základe pofidérnej zmluvy „doprenajal“ priestory lekárne ďalšiemu nájomcovi, hoci nedostal súhlas od hlavného mesta so zmenou pôvodnej funkcie na inú. Nesplnil základné podmienky zmluvy, ktorou sa pôvodne zaviazal, a neuviedol lekáreň do konca roka 1998 do prevádzky. Túto pamiatku nechal chátrať vyše 2 rokov, no mesto ročne zarobilo… Nájomca nájomcu úpravou priestoru na pohostinské zariadenie (najprv to mala byť kaviareň), no zodvihol sa prst, potom tzv. čajovňa, a tak porušil ďalšie základné ustanovenia zmluvy o pre-nájme – bez súhlasu hlavného mesta, realizoval úpravy na celkom inú prevádzku, ako sa mestu zaviazal. Porušil 2 zákony – stavebný a pamiatkový. V jednom a v tom istom čase pripravoval a realizoval bez stavebného povolenia – čiernu stavbu – ktorú sa pokúšal obieliť bez záväzného stanoviska Okresného úradu Bratislava I, bez ktorého nie je možné pristúpiť ani len k príprave, a už vôbec nie k realizácii akejkoľvek úpravy kultúrnej pamiatky.
Kde ostali trčať slová primátora, ktorými vyhlásil, že urobí všetko preto, aby vzácny a unikátny mobiliár starej bratislavskej lekárne, tvoriacej neoddeliteľnú súčasť domu, no najmä súčasť histórie Bratislavy, vrátil pri prvej príležitosti tam, kam patrí! Majiteľ mobiliáru, ktorý mal pôvodne aj záujem o prenájom lekárne, chce tento odpredať. Ďalšie kroky nie je ťažké si domyslieť. Niektorí ľudia chorobne nevedia stáť, za svojimi slovami, nevedia byť dôslední a už vôbec nevedia využiť šancu, ktorú priniesol čas a chybné kroky tých, ktorých motivácie sa rozchádzajú s verejným záujmom, a to vo svojej podstate.