Dlžníci ako produkt štátu

13. septembra 2017, Beáta Cajchanová, Nezaradené

 

Marx a Engels celkom určite, ako konečný produkt svojej vízie, nevideli Ericha a Margot Honeckerrovcov, sediacich pred znárodnenou luxusnou vilou  a pritom premýšľajúcih či majú proti stovkám tisícom robotníkov poslať panciere, alebo dostanú inštrukcie z Moskvy.

Takisto údajne Morgenthau a Keynes nemysleli nato, že jedného dňa elegantná bielovlasá dáma v chanelovskom kostýme, bude cestovať prvou triedou, alebo na vládne náklady, do Afrických krajín, aby donútila šéfov štátov ku spolupráci na plienení sveta. Len málo z nich propagácii šéfky MMF Christiny Lagardovej vzdorovalo. Následne sú obšťastnení vždy novými úvermi.

John Perkins, bývalý poradca Svetovej banky, informoval svojou knihou Spoveď ekonomického zabijaka, ktorá vyvolala rozruch, ako on sám vykonával svoju prácu cestovaním po rozvojových krajinách, vydierať  terajšie vlády. Tieto mali podmaniť svoje úverové programy medzinárodným organizáciám. Šéfom vlád ponúkal úplatky a  takto ich nútil presunúť majetok ľudu na finančné elity.

Referuje vo svojej knihe, že šéfovia štátov, ktorých nezlomili jeho nátlakové snahy, za krátky čas zahynuli  záhadným spôsobom pri páde lietadla. Perkins neskôr vycestoval do Ekvádoru, aby sa za svoje spolupôsobenie na zločineckých obchodoch ospravedlnil.

Perkins hovorí o »korporatokracii« ako o jednej homogénnej skupine. Zbohatlíkov plienenia, nastrojených štátom už  nevidíme ako všeobecné blaho, rozmanitosť sveta, slobodu a sebaurčenie ľudu. Musia nanútiť nehodnotné sľuby (dlhy) s novými nehodnotnými sľubmi, o surovinách, zdrojoch, alebo o krajine ako o zaistení.

Perkins píše: »Korporatokracia nie je sprisahanie, ale jej členovia zdieľajú spoločné hodnoty a ciele. Hlavným rysom korporatokracie je nepretržite sa rozširovať a posilňovať systém. Životy tých, ktorí ›to dosiahli‹ ich výdobytky – vily, jachty a súkromné lietadlá – nám všetkým vytýkali ako lákavé príklady blahobytu, ktorým konzumujeme, konzumujeme a konzumujeme. Pri každej príležitosti do nás bubnovali, že nakupovanie je najvyššia občianska povinnosť. Vyčerpanie zeme je dobré pre ekonomiku, a preto slúži vyšším záujmom.«

Ale mechanizmus, ktorým sa tankuje benzín pre globálne monopolistické peňažné bohatstvo, ktorým je štátny monopol moci, sa nemôže zastaviť. Neúprosne riadi ľudskosť, faktami, ktoré nie sú ovplyvnené precíznosťou, no cielene riadia ľudskosť do priepasti.

Toto nebezpečenstvo videl aj ekonóm Ernst Friedrich Schumacher, no dúfal, že sa presadí zdravý ľudský rozum. Aby sa vykonalo prerozdelenie zdrojov spravodlivo a férovo »musíme navrhnúť taký perfektný politický systém, aby zmizli ľudské slabosti a každý sa stane bezúhonným, ale rýchlo, než ho iné mnohé slabosti zastihnú.«

Takýto systém však neexistuje.

Každá forma spoločnosti, ktorá uplatňuje požiadavku stať sa »perfektným politickým systémom«, je totalitná.

Plienenie sveta nie možné zastaviť preto, lebo si vynútilo »bezúhonnosť« určitých skupín. Moc medzinárodných organizácií sa musí zničiť, tyranské dlhy sa musia ocitnúť na konci.

Zbohatlíci slobodne neodstúpia.

Skupina NGO (mimovládna organizácia, taktiež ako nezisková organizácia), v roku 1997 napísala  bývalému šéfovi Svetovej banky Jamsovi Wolfensohnovi list, ten bol práve na návšteve v Indii. Chcel ju spraviť príkladom pred »následkami« svetových bankových úverov rozdelenej krajiny.

Čo si prečítal, bolo zdrvujúce: »zrátané, podčiarknuté následky bankovej politiky zničujúco ovplyvnili životné prostredie, trpí enormným sociálnym napätím, stúpajúcim, odbytom a čistými nákladmi na zdroje od chudobných domorodých ľudí, slúžia tak v prospech národných, tak aj medzinárodných elít.« Joseph Stiglitz v roku 2001 prezentoval v jednom rozhovore pre Guardian svoju kritiku MMF. Vyjadril sa, že nespravodlivosť pri prerozdeľovaní blahobytu nie je žiadnou náhodou, ale časťou triezveho plánu byrokratov MMF, Svetovej banky, Svetovej obchodnej organizácie (World Trade Organization, WTO) a všetkých ďalších štátnych úradov a vládou USA riadenými dominantnými organizáciami. Všetky tieto, ktoré možno zaradiť ku globálnym finančným elitám, by spolupôsobili na plienení sveta: Wall Street, banky, Hedgeove fondy, veľkí poradcovia podnikateľov, medzinárodné advokátske kancelárie, audítori.

Hlavným produktom a pomocníkom super štátu na svetovom trhu sú dlžníci.