Každý proti každému.
To je systém plienenia sveta. V autoritársky riadenom štáte sa táto hra vždy končí s brutálnym prerozdelením. Teoreticky môže každý skrachovať. Občania, banky a štáty. Vo svete, v ktorom štáty zastávajú úrad peňazí a monopol moci, vlády zavlečú zruinovaný štát do platobnej neschopnosti na tak dlho, ako môžu. Ak dlhy predsa len dosiahli astronomické výšky, koncu hrozí zdesenie.
Náhle sa vo verejnej diskusii objavia pojmy ako »systémové riziko«, »too big to fail«, »bailout« alebo »záchranný balík«. Čo znamenajú tieto pojmy?
Signalizujú, že systém falošných peňazí prekročil svoje hranice, keďže nie je už po ruke dostatok hodnôt, aby sa vyplatili falošnými peniazmi. Tieto pojmy však predovšetkým signalizujú, že ich ovládajú dnešné spravodajské vysielania, časopisy, že prerozdelenie falšovaných peňazí bolo možné rýchlejšie, než ich zámena v reálne hodnoty.
Neobvykle vysoké dlhy požadujú neobvyklé opatrenia.
Existencia normálneho úveru je v tom, že je zabezpečený hodnotou majetku. Kto financuje dom s pôžičkami, musí zapísať banku v katastri ako záložného veriteľa. Keď podnikateľ dostane úver – musí predložiť ako zábezpeku – že vlastní podnikateľský majetok alebo jeho časť.
Len štáty boli z tejto povinnosti vyňaté. Musia platiť len úroky. V euro kríze boli úroky štátnych dlhov prvým spúšťačom paniky. Úroky náhle stúpli v Taliansku a Španielsku. To znamenalo, že tieto štáty by potrebovali väčšie príjmy z daní, aby splácali svoje dlhy. Preto sú dane tak vysoké, trpí spoločnosť a ľudia strácajú pracovné miesta. Klesajúca špirála začína.
V tejto situácii do hry vstupujú centrálne banky. Urobia to, čo diabol odporúčal cisárovi v Goetheho Faustovi: tlačia peniaze pre vlády. Pravdaže aj tieto peniaze sú len zdanlivo darované. Za každou vytlačenou bankovkou musí na konci stáť reálna hodnota.
To platí aj pre štáty. Vlády financujú svoje dlhy, ktoré odpredajú bankám ako štátne dlhopisy. Centrálne banky tieto štátne dlhopisy akceptujú ako zábezpeky, a za to dajú bankám čerstvé peniaze, pomocou ktorých robia svoje riskantné obchody.
Tu sa nachádza systém na svojom vrchole a ukazuje rozhodujúce rozdiely medzi súkromnými občanmi a štátom. Štát môže, ako v prípade euro krízy, zvrchovane vyhlásiť svoje štátne dlhopisy za »nerizikové«. Keď je štát masívne zadlžený – napríklad ako Grécko, Japonsko alebo USA – môže očividne »nehodnotné« štátne dlhopisy použiť na ďalšie úvery. Svoje dlhy, ktoré už viac nikdy nemôže platiť, uložil do systému.
Pokiaľ existuje rozumný vzťah solidárnych a zadlžených štátov, je možná rovnováha medzi dlžníkmi a veriteľmi. Podnikateľ zaplatí svoje dlhy vo všeobecnosti, nie však úplne, tieto sa vždy dopĺňajú, čerpajú a úver splácajú opakovane. Tu ide o to, aby sa zrealizoval primeraný vzťah medzi dlžníkmi na jednej strane a ekonomickými výkonnými silami na strane druhej.
Čo ak predsa celosvetovo už viac neexistuje tento »racionálny vzťah«?
Potom sa stane spoločný osud skupiny vysoko zadlžených štátov kritickým. Keď sú štáty celosvetovo nadrozmerne zadlžené, stúpa reálne riziko pre poskytovateľov úverov – teda pre banky. Znervóznejú: „Čo sa stane, keď štát skutočne skrachuje?“ Máme banky v rukách čierneho Petra?