Na všetkých, ktorých priťahujú ekonomické výhody, otvorenie vrát lacných peňazí zapôsobilo elektrizujúco. Na finančný priemysel venované peniaze sú príspevkom. Podnikatelia profitujú na tom, že ľudia nakupujú na úvery. A občania sú radi, keď sa im podarí kúpiť veci, na ktoré by si šetrili niekoľko rokov, alebo by si ich nikdy nemohli dovoliť. Celý priemysel sa postavil na bezcenných peniazoch a vytvoril nové kreatívne finančné produkty. Tieto produkty poľujú na globálny obeh peňazí. „Finančné produkty“ sú veľmi nebezpečné. Svet vyvádzajú z rovnováhy. Nesú so sebou prázdne sľuby do najvzdialenejších kútov sveta. Investor Warren Buffett označil tieto produkty za „zbrane hromadného ničenia vo finančnom sektore.“
Aj Goetheho Faust spozoroval, že čím silnejšie bublina spľasne, tým sa na konci viac znehodnotí. Uvedomoval si, že aby unikol inflácii, musí za peniaze nakúpiť vecné hodnoty.
Preteky za globálnymi vecami sa už dávno začali, a tak sa začalo plienenie sveta.
Hyperglobalizáciou sa rozbehol proces nespútaného globálneho mzdového dumpingu. Práca už nie je viazaná na ľudí, ale predovšetkým a výhradne na kapitál. V tejto súvislosti sa kriticky skúmajú nadnárodné inštitúcie, ako je Medzinárodný menový fond, Svetová banka alebo Banka pre medzinárodnú spoluprácu. Vykorisťovanie pracujúcich na celom svete je časťou plienenia sveta. Pracujúci so na celom svete prvými obeťami plienenia. Ľudia sú iba prostriedkom na dosiahnutie. Nemajú už viac žiadnu dôstojnosť. Sotva majú akúsi hodnotu. Obchodníci určujú ceny. Preto sa aj nazývaní ako »markery trhu«. Vedia všetko o cene tovaru, o produktoch a o podnikaní. Nezaujímajú sa o hodnotu objektov, s ktorými obchodujú. Čo platí, je cena.
Centrálne banky vykonávajú súčasne dohľad nad bankovníctvom, tak ako Európe ECB, Európska centrálna banka. Tlačenie falošných peňazí si však samy kontrolujú. Mario Draghi a Mark Carney z anglickej banky, sú bývalí investiční bankári z Goldman Sachs. Väčšina ostatných menežérov centrálnych bánk prichádzajú z politiky, finančníctva a najviac z hospodárskej oblasti, ktorú financuje štát.
Štátne, centrálne banky a banky – to je trojka, sediaca na daniach. Malú, nikomu sa nezodpovedajúcu finančnú elitu, poverili vlády štátov riadením stále sa zadlžujúcej ekonomiky sveta.
Mnoho falošných peňazí, nie je nič iným ako lístkom, na ktorom je uvedených veľa falošných sľubov. Zrazu všetky vzlietnu, bude to nepríjemné, rozbije sa právo a zákon, sociálny zmier sa zničí zhora.
Rozklad demokracie je v tomto prípade taktiež len logickým dôsledkom. Tieto alternatívy sú celkovo nežiaduce. Nikto si nemôže želať celosvetový globálny feudálny systém finančných elít, tak ako ho dnes poznáme z formulácií. Totalitným tendenciám – byrokratickým alebo ideologickým – sa musí zabrániť. Prvú predzvesť vidíme v krízových krajinách eurozóny a v nežiaducom vývoji Európskej únie.
Zásadnú otázku si musí dať každý sám: „Akú úlohu chcem hrať“? „Ako môžem zabezpečiť svoje úspory“? „Ako sa zbavím finančnej represie“? „Ako môžem zostať solidárny a zároveň realistický“? „Kde môžem využiť svoju slobodu, ako podnet na zmenu“? Predovšetkým ale, kde môžem, alebo nemuším súhlasiť, či dávať kritické otázky, keď mi bola predaná rozprávka, ideológia alebo manipulatívna propaganda? „Kde sa môžem poďakovať, že som prinútil sa zaoberať mojimi nepríjemnými otázkami parlament a poslancov“? „Ako sa môžem sám zapojiť do stopnutia plienenia sveta“?
Čo môžeme urobiť spoločne – vo vlastnom záujme, ale predovšetkým so zodpovednosťou pre ďalšiu generáciu?