Dnešok

Aristoteles, najväčší mysliteľ staroveku, odmietajúci idealistické myšlienky svojho učiteľa Platóna, podporovateľ zásad, že všeobecné neexistuje oddelene od jednotlivého, že podstata je v samotných veciach. Aristoteles učiteľ o mravnosti.

Neskôr starorímsky filozof Cicero preložil Aristotelovo ethikos a utvoril tak názov moralis na označenie charakteru, mravu.

Slovenčina používa popri termíne morálka aj termín mravnosť. Etika a morálka jednoznačne súvisia s človekom, s jeho vzťahom k svetu, k spoločnosti, inému človeku a k sebe samému. „Čo máme robiť?“ „Ako sa máme správať a konať?“

Aké sú naše morálne hodnoty v súčasnom svete, v našej spoločnosti! Vieme vôbec, čo je dobro a zlo, česť, dôstojnosť, čo je spravodlivé a nespravodlivé, v čom spočíva ľudské šťastie, kde hľadať zmysel života?

Morálna stránka života človeka tvorí neoddeliteľnú súčasť jeho ľudskej existencie.

Nikdy sa jej nemôžeme zbaviť, aj keď by sme to niekedy radi urobili. Čoraz častejšie podliehame vo svojom konaní tomu, čo je a nie tomu, čo má byť. Neznalosť, nedostatočnosť poznania, nedostatok osobných síl a odvahy? Určite je horšie, ak niekto koná zle vedome, cieľavedome, ako keď koná v dobrom úmysle, neuvedomujúc si jeho dôsledky.

Nesprávame sa podľa príkazov alebo zákazov. Neuvažujeme nad tým, prečo sa máme správať práve tak a nie inak.

Nezaujíma nás verejná mienka. Hoci práve ona koriguje správanie ľudí v intenciách všeobecne uznávanej a dodržiavanej morálky. My asi ani nevieme, že morálna autorita nezávisí od spoločenského postavenia alebo od materiálneho zabezpečenia človeka, ale od toho, ako človek chápe zmysel morálnych požiadaviek komunity, v ktorej žije svoj reálny život.

A čo naše svedomie? Človek, ako aktívny subjekt, môže regulovať svoje správanie a samostatne a subjektívne uvažovať o tých, či oných skutkov alebo motívov. Človek nie je pasívny prijímateľ spoločensky požadovaných morálnych predstáv o tom, čo sa má a patrí, o tom, čo je dobré. Pretože má svoje svedomie.

Svedomie vyjadruje schopnosť človeka uskutočňovať morálnu sebakontrolu. Je to kompas človeka, je to regulátor správania. Ním si sami stanovujeme  a chápeme morálnu povinnosť. Svedomie reprezentuje zodpovednosť a povinnosť každého človeka. Svedomie obsahuje rozumovú a emocionálnu zložku, ktorá sa často prejavuje prostredníctvom tzv. výčitiek svedomia.

Morálna skúsenosť by nás mala viesť k uprednostňovaniu určitej normy, hodnôt, či ideálov, línie správania. Máme v našej spoločnosti súbor morálnych imperatívov, mechanizmus svedomia a povinnosti?

Máme morálne vedomie? Máme morálne city, najelementárnejšiu zložku morálneho vedomia? Máme morálne vzťahy? Je naša činnosť morálna?

Veď my sa vôbec nerozhodujeme citmi a vôľou. Tento motivačný faktor zakrpatel. Kde sú vzory správania, ktoré by sme mali uplatňovať. Veď my sa nevieme pozdraviť, poďakovať! My nevieme neubližovať druhým! My nemáme úctu k starším! (Napríklad Japonsko, striktne dodržiava všeobecnú normu o úcte k starším, tá sa premieta do ich podnikových etických kódexov: princíp seniority, teda dĺžky doby zamestnania v jednom podniku pozitívne ovplyvňuje výšku platu).

A čo morálne princípy? Našimi najvšeobecnejšími morálnymi princípmi sú egoizmus a altruizmus, z ktorých sa odvíjajú princípy individualizmu alebo kolektivizmu v morálke.

Egoizmus predstavuje životný princíp, podľa ktorého sa človek riadi vo svojom konaní iba vlastnými záujmami, neberie do úvahy záujmy iných ľudí. Altruizmus predstavuje morálny princíp, ktorého podstata spočíva v potlačení vlastného egoizmu, v nezištnej obeti v prospech druhého, v ochote obetovať svoje vlastné záujmy záujmom iných ľudí.

My sa v nedržíme ani formálnych princípov, ako sú humanizmus, čestnosť, rozumnosť, rovnosť, spravodlivosť, tolerancia a ďalšie.

My nemáme morálne hodnoty, ktoré vychádzajú zo základných záujmov človeka a sociálneho spoločenstva.

My nemáme elementárne kvality: úctu, šľachetnosť, sebaobetavosť, súcit, hrdosť, úprimnosť, vernosť, dôveru, ohľaduplnosť, solidárnosť, zdvorilosť, pokoru, znášanlivosť, vzájomnú pomoc, priateľstvo, veľkorysosť, slušnosť, zodpovednosť, sebaovládanie, trpezlivosť, žičlivosť korektnosť a ďalšie.

Keby sme ich mali, setra by nepovedala druhej „že je hnoj a hnoj okolo seba šíri!“, brat by sa neodklonil od vlastnej sestry, syn by nezabil svoju vlastnú matku, či otca, kamarát by nedobil kamaráta , rodina by nedovolila, aby iný člen rodiny v zlej situácii, padol sám bez pomoci, na úplné dno človeka.

Všetci sa rodíme do morálnych vzťahov. Do vzťahov medzi ľuďmi, to je k sebe, k iným ľuďom, k sociálnej skupine, spoločnosti. No my sa zbavujeme vzájomného morálneho kontaktu, kontaktu generácií, kontaktu minulosti, prítomnosti i perspektívy, pričom práve tieto kontakty nesmierne obohacovali a obohacujú život človeka.

Morálne vzťahy tvoria kostru našej existujúcej morálky, a tá sa rozpadá následkom deštrukcie, sú nepevné, strácajú vnútornú oporu.

Morálne vzťahy prestali dávať tvar a rozmer našej spoločnosti.