Uvedomili ste si niekedy vo vašom živote, keď ste prežívali utrpenie, že práve vtedy naše telo vytvára protilátky, ktoré sú často našimi najlepšími hodnotami?
Človek často ani nevie, či nie viac, než je. Dokonca, či nie je viac, než čím sa stáva. Sú veľké osobnosti a ľudia, čo vytvorili veľmi cenné a závažné myšlienky. A prešli životom nie veľmi povšimnutí. A ľudia nultých osobných hodnôt figurujú vo svetovej tlači na prvých stránkach. A napriek tomu ich nezadrží riečica času. Ale niektorí z tých prvých sa predsa časom vymoria.
Človek sa stane zbytočným, až keď si začne sám zavadzať.
Človek je ako hudobný nástroj, v každom je len určitý počet strún, s ktorými sa dá vylúdiť len určitý počet tónov a ich kombinácii.
Čo vybočuje z rámca bežnosti, je podozrivé z geniality alebo – z podvodu.
Len vysoký strom vrhá veľký tieň.
Vo všetkom je smútok v poznaní, v obeti, v láske, v kráse. Smútok je vari punc veľkosti.
Veľa vedieť, znamená veľa trpieť.
Múdrosť trpiacich je láska. Múdrosť ne znamená, že si všetko „vyciciame“ z prstov a mozgu, ale že sa postavíme do živých siločiar a vekov, že sa pred ničím a nikým neuzavrieme. Že vlastníme vnútorný rozmer, schopný obdivovať všetko veľké a tvorivé, čo len kedy bolo, každé hľadačstvo prírodného aj duchovného sveta. Že máme úctu pred veľkými duchmi objavov a poznaní, čo sú zreťazení cez všetky veky na ceste za najväčšou pravdou.