Každý z nás sa niekedy v živote dostane do situácie, keď si nevie rady. Niekto znáša rany osudu, či okolnosti ľahšie, iný podľahne. Medzi tým je ešte veľa možností. O tom, ako sa prebíjame životom, ktorý pre nikoho nie je iba ružovou záhradou, rozhoduje veľa vecí, a najmä ľudia okolo nás. Samozrejme, predovšetkým sa musíme spoliehať na seba, avšak pokúsme sa vytvoriť si aké také zázemie, aby sme sa mali vždy kde uchýliť, na koho obrátiť, keď potrebujeme pomoc. A ešte niečo – nebojme sa požiadať o ňu – ani lekára. Pretože aj smútok a nešťastie zabíjajú, nielen infarkty.
Panický strach. Pan bol grécky vidiecky boh stád a lesov a uctievali ho najmä pastieri a lovci. Pochádzal z Arkádie, kde sa vraj túlal v noci po pasienkoch v sprievode nýmf. Mal polozvieraciu podobu: bol porastený hustou srsťou, mal kozlie kopytá, rohy, bradu a chvost. Tým, ktorí ho rušili, naháňal strach svojím krikom, ale aj vzhľadom.
Dnes sa pod výrazom panický rozumie náhly, hromadný strach, zdesenie, zmätok, často prejav davovej psychózy. Ak máte časté záchvaty úzkosti, je treba samozrejme navštíviť lekára. Aj úspech liečby závisí od vášho úsilia – skúste viac ovládať svoj organizmus. Pokúste sa ovplyvniť stresové situácie a oslabiť vlastnú vnímavosť na stres. Správnym stravovaním a pravidelným cvičením sa udržíte v dobrej telesnej kondícii. Všimnite si, ako pracuje vaše telo v návale paniky: naraz sa uvoľní veľké množstvo adrenalínu a o niekoľko minút už aj najhorší panický strach odznie. Nerobte tých niekoľko minút nič, čakajte! Počas návalu paniky si môžete pomôcť aj tým, že sa sústredíte na niečo iné, ako na seba, či na váš problém. Pozerajte sa intenzívne na nejaký obraz alebo vec, ktorú máte radi. Potom pomaly pokračujte v tom, čo ste robili. Vytýčte si cieľ a zamerajte sa na jeho splnenie.
Prečo niekedy pociťujeme mimoriadne utrpenie? Čo nám vyvolá tento skutočný stav? Depresia – duševné ochorenie, chorobný smútok. Čoraz viac ľudí aspoň raz v živote trpelo depresiou a čoraz viac ľudí ňou trpí opakovane. Hlavným príznakom depresie je chorobne smutná (depresívna) nálada. Depresia je smútok, žiaľ, beznádej, bezvýchodiskovosť, neschopnosť tešiť sa, strata záujmu o všetky, alebo takmer všetky obvyklé činnosti a záľuby. K depresívnej nálade sa pripája spomalenie psychickej činnosti, najmä myslenia, strata energie, útlm, nevýkonnosť, únava. Trojica príznakov – depresívna nálada, spomalenie psychickej činnosti, strata energie – ale aj poruchy spánku, nespavosť, ojedinele nadmerná spavosť, nechuť do jedla spojená s úbytkom hmotnosti (niekedy zase paradoxne prejedanie sa a zvýšenie hmotnosti), zníženie až strata libida – sexuálny nezáujem a nevýkonnosť. Nezriedka sa tomuto pridružujú rozličné nepríjemné telesné pocity, najmä bolesti hlavy alebo chrbtice, „zvierania“ v oblasti žalúdka, v oblasti hrudníka a podobne.
Voči budúcnosti sa človek trpiaci depresiou stavia pesimisticky. Často napríklad neverí v možnosti uzdravenia, navodia sa mu pocity zbytočnosti a výčitky svedomia, ktoré môžu niekedy prerásť až do veľmi naliehavého a neprimeraného sebaobviňovania, majúceho až charakter bludu.
„Tragickým“ aspektom depresie je skutočnosť, že toto ochorenie subjektívne prináša človeku obrovské utrpenie. Tí, čo prekonali depresiu, uvádzajú, že ide o najväčšie utrpenie, aké si môže človek predstaviť, preto mnohí ako „vykúpenie“ volia samovraždu.
Depresia má však dôležitú „optimistickú“ stránku, prakticky neexistuje depresia, z ktorej by sa nedalo vyliečiť. Vyliečiť úplne, t.j. do úrovne, ktorá zodpovedá stavu plného zdravia! Je to ochorenie ako každé iné. Sú tu odborní lekári, ktorí pomôžu, sú tu lieky, ktoré sú schopné depresiu liečiť. Dôležité je s liečbou začať, čo najrýchlejšie, skráti utrpenie. Ten, kto chce, sa z depresie môže vyliečiť a plnohodnotne žiť!
Človek sa nemá nikdy vzdávať. Vždy existuje východisko zo zlej situácie, vždy je možné sa „oklepať“ a žiť ďalej, pretože musí nám záležať na nás samých, musíme mať predovšetkým radi seba samých. Máme svoje hodnoty, dobré stránky, ktoré ocení a potrebuje naše okolie. Vždy je tu niekto, ktorý nás má rad!
[1] Dr. Beáta Cajchanová, Bratislava, 18.7.2014