Dnešok

Medzery v zákonoch sú prvými známkami korózie bezhraničných dlhov vybudovaného sýtemu. Peniazmi je len zlato, všetko ostané sú úvery, zlato je skratkou pre peniaze. To znamená, ak by sme ako súkromné osoby tlačili v pivnici na tlačiarenskom stroji peniaze, boli by sme samopašní. Každý falšovateľ, skôr či neskôr, stratí triezvy pohľad. Kúpi si svoje druhé auto, nehodnotný šperk alebo televízor s plochou obrazovky flat. Na okamih by bol svet dokonca aj pokojnejší. Neviedol by občanov ku potrebe konať trestne.

Čo si vždy jednotlivec želá  je kaviár z Ruska, syr zo Švajčiarska, víno z Francúzska, krásne ženy, alebo atraktívnych mužov, cestovanie po exotických krajinách, moc, toto všetko by si mohol kúpiť.

S malým experimentom myšlienok si vieme  konkrétne predstaviť  následky tlačenia peňazí štátmi. Všetci ľudia na svete by mali  svoj súkromný tlačiarensky stroj na peniaze, na krátky čas by sa rozšírila kolektívna, hyperglobálna eufória. Nikto vy neobťažoval druhých. Každý si môže splniť všetky svoje želania. Ľudia mali na chvíľu pocit, že sú rovnako bohatí a šťastní.

Ale tento okamih by netrval dlho. Keby si všetci ľudia svoje peniaze sami tlačili , prečo by mal niekto pracovať? Čoskoro by viac nikto nepracoval. Nikto by viac ani nevyrábal, ani nedostával želané autá, televízory, domy atď.. Nikto by viac nepiekol chlieb, nikto by neprodukoval mäso alebo mliečne výrobky.

Verejný poriadok sa rúca. Prečo by mala polícia riadiť cestnú prevádzku a prenasledovať kriminálnikov, keď si môže denne doma bez pracovania môže vytlačiť svoju mesačnú mzdu? Prečo by mal niekto kontrolovať, koľko tlačí iný , keď tlačia predsa všetci?

Peniaze sú vždy bezcenné. No hodnota skutočných výrobkov oproti tomu stúpa. Pekár, ktorý sa z akéhokoľvek dôvodu, nespolieha na tlačenie peňazí, ale robí, pretože ho to baví, môže dosiahnuť mýtické ceny za svoje chlebíky. Súkromné tlačiarne sa budú trhať o svoj chlebíček.

No pekár, ktorý si sám v pivnici tiež nastavil tlačiareň, nebude ponúkať tie isté chlebíky, ktoré mu zarobili najviac peňazí. Rozhodoval by sa podľa iných kritérií. Hladní, ktorí vyšli naprázdno sa stanú skôr či neskôr kriminálnikmi. Urobia všetko preto, aby sa dostali ku chlebu.

Nadmerné tlačenie peňazí vedie automaticky ku stavu bezprávia. Globálna neprimeranosť peňazí vedie k celosvetovému bezpráviu.

V prípade nášho pekára, buď  ho zabijú hladní, alebo, a čo je pravdepodobnejšie, niekto, kto vie cez deň premýšľať, zatiahne pekára do područia svojej moci. Odoberie mu jeho tlačiareň na peniaze a pekára prinúti pracovať pre neho. Robí to ticho, aby ostatní na tento nápad neprišli. Páchateľ teraz zvažuje, ako postupovať ďalej. Porozhliada sa po výrobcoch syrov, po stavebných robotníkoch, po vinohradníkoch atď.. Zatiaľ, čo si na Malorke užíval »bláznivé peniaze«, aj od súkromných tlačiarov, začal ďalekozrako premýšľať nad regulérnou lúpežnou výpravou. Vždy viac bude zotročovať ľudí a využívať ich, aby pre neho pracovali. Prevezme si všetky suroviny, ktoré môže dostať. Potom bude vyrábať všetok tovar, pre výrobu ktorého neboli na žiadny podnet zakázané bezcenné peniaze.

Čoskoro sa vyplienení vracajú späť na Malorku a zisťujú, čo sa stalo a zachváti ich veľký hnev. Budú sa snažiť, plieniča vyhľadať a obesiť. Ale ten si už dávno založil svoju súkromnú bezpečnostnú službu, alebo je za kopcami.

Ak celý svet koná takto, zlomí sa v chaose.

Keď každý občan môže tlačiť peniaze, spoločnosť sa rozpadne. Bezcenné peniaze vedú k občianskej vojne.

Ľudia sa nakoniec zjednotia na tom, že tento model nefunguje. Zošrotujú svoje tlačiarne peňazí a dohodnú sa na novej forme peňazí.

Presne takto sa vyvíja proces na štátnych úrovniach.

»Bláznivé peniaze« stratili svoju hodnotu. Stvorilo sa ta veľa peňazí, že už nie je dostatok produktov a hodnôt, ktoré si môžeme za ne kúpiť. Odborníci hovoria  o »bubline aktív«“. Keď táto bublina praskne, existujú len odmietnutia.

Avšak globálne nie sú, ako v našom príklade šialenej obce, všetky dlhové krízy rovnaké. Rozhodujúci rozdiel medzi prerozdeľovacou vojnou občanov medzi sebou a aktuálnou situáciou, je v monopole násilia štátu.

Štát vydáva zákony. Určuje pravidlá. Za normálnych okolností platí, že zákon musí byť známy, pred tým, než vstúpi do platnosti. Avšak v dlhovej kríze štát zmení aj toto pravidlo, zmení zákony tak, ako to potrebuje. Ak je to potrebné, aj so spätnou platnosťou.

K porušeniu zákona v Európe došlo skôr, než dozneli fanfáry nad vytvorením eurozóny. Nemecko a Francúzsko vedome porušili mladý zákon Maastrichtskej zmluvy. Spôsobili viac dlhov, ako bolo dohodnuté. Uplatnili , ako silnejší, svoje právo v absurdnom očakávaní, že by to zostalo bez následkov. Pochopiteľne Maastrichtskou zmluvou boli hodené do starého papiera aj ostatné európske štáty. S pomocou Grécku bola zmluva na novo rozbitá, tento raz vzájomne všetkými.

V Maastrichtských zmluvách, ktoré tvoria základ EÚ, je jasné, že každý štát, ktorý je zodpovedný za vlastné dlhy, prevzatie dlhu peňazí daňovníkmi z iných krajín je výslovne zakázané.

Európska dlhová politika už dlhšie konala mimo zákona. Predovšetkým je trestuhodné, že porušitelia práva huckali proti sebe ľud navzájom. V južnej Európe sa vyhlasovalo, »Nemci« by chceli dostať juh pod svoju kontrolu. V tom istom čase, dlhoví politici v severnej Európe tvrdili, že »Gréci«, »Španieli« a iní sa museli stať uzdou, pretože chceli obrať o úspory »usilovných Nemcov«.

Záchrana Grécka nebola »záchranou« chudobných Grékov, ale len násada na tašky európskych daňovníkov, aby štáty mohli ďalej robiť dlhy. Nemeckí daňovníci nezachraňovali údajných dobrovoľne nezamestnaných Grékov. Nemeckí daňovníci zachraňovali pracujúcich a dobrovoľne si šetriacich dlhových politikov a ich systém – systém falošných peňazí v eurozóne a v národných štátoch.

Prísne úlohy, ktoré sú predpísané pri takýchto »záchranách« sú nariadeniami, nesmerujú proti vládam .Nesmerujú proti finančnému priemyslu. Prísne úlohy sú na to, aby európske štáty mohli ďalej robiť dlhy, vždy sa priamo nasmerujú na dotknutý ľud. Zvýšenie daní, krátenie sociálnych dávok a privatizácie – za to platia občania a nie strany alebo funkcionári. V nemeckom jazyku predávajú dlhoví politici donucovacie opatrenia ako »úsporný kurz“, ako keď hladí otec svoju dcéru vreckovým, pretože ako alkoholik stratil kontrolu nad peniazmi rodiny.