Dnešok

Zürich, október 2012.

Na medzinárodnej konferencii TEDu sa stretla predná línia informačného sveta. Dizajnéri, počítačoví vedci, ,informatici, programátori. Všetci skúmajú trend, ktorým získavajú základe analýzy údajov. Takéto trendy nevychádzajú z ideológií a filozofických domnienok. Vychádzajú z matematických alebo fyzikálnych vzorcov.

Pred publikom stojí jeden mladý švajčiarsky fyzik, James B. Glattfelder. Evidentne si udržuje odstup. Názov jeho štrnásť minútovej prednášky je: »Kto kontroluje svet?«

Glattfelder, ktorý vyrástol v akoby namaľovaných, švajčiarskych vrchoch, na konci svoje dizertačnej práce píše hrdo, že jeho koníčkom je »snowboarding, alpinizmus, surfovanie a cestovanie«. No a teraz má čas 14 minút, aby odpovedal na otázky, kto riadi svet. Glattfelder  spoločne s kolegami pracoval na projekte »Predpovedanie finančnej krízy«. Venovali sa otázke komplexných sietí. Spolu so Stefaniou Vitali a Stefanom Battistonom vytvoril epochálnu štúdiu o spôsobe fungovania globálneho finančného systému.

Glattfelder nechápe filozofiu alegoricky, ale ako rovnicu. Na stranách jeho knihy nájdete vzorce, akumuláciu matríc a matematických dôkazov. Takto vyzerá Glattfeldorova skutočná definícia:

na konferencii v Zürichu neukázal na tabuľu žiadne vzorce. 14 minút prezentoval jednoznačne matematicky dokázanú odpoveď na otázku: »kto kontroluje svet?« S vysokou precíznosťou odpovedal na otázky, kam sa podeli bilióny z umelých peňazí. V kompletnej sietí sa rozvinul nečakaným vývojom obeh štátmi pripisovaných falošných peňazí.

Závažná veľkosť poznania Glattfelderových výpočtov je majetok: Kto vlastní a aký veľký majetok a ktorých podnikateľov? »Majetok je kontrola«, hovorí Glattfelder. Majetok tvorí moc. Vlastníci určujú kurz podnikateľom. Pritom nezohráva žiadnu úlohu to, či niektorý z podnikateľov je 100 percentným alebo majoritným majiteľom. V komplikovanej majetkovej štruktúre moderných podnikateľov môže málo percent vystačiť, aby niekto zásadnými rozhodnutiami kontroloval podnikateľa, a to právom veto.

Už aj v Goethe to Faustovi je majetok v každom prípade podstata a hlavný bod celého ľudského života: »Panstvo vyhral som majetok!«  zvolal Faust, keď zistil, že pomocou diabla vynašiel papierové peniaze a nimi môže spasiť svet.

Glattfelder sa na Fausta neodvolala, ale na Maxa Webera. Nemecký sociológ ako prvý spoznal, že moc nie je status, ale sa vytvorí cez vzťahy. Weber píše: »Moc znamená presadzovať každú šancu v sociálnom vzťahu včasnou vôľou, aj proti odporu, nezáleží na čom je táto šanca založená.

Ide o možnosť, premeniť moc vo vládu.

Čo uviedol Max Weber v roku 1921 vo svoje Sociálnej kategorizácii dokopy, takmer o sto rokov neskôr skúmal Glattfelder a jeho kolegovia na základe štrukturálnej analýzy medzinárodných koncernov a majetkových pomerov. Glattfelder prišiel ku svojim záverom pomocou databázy a počítačových stimulácií. On a jeho kolegovia identifikoval vo svojom výskumnom projekte 13 miliónov údajov, a z toho prepracovali majetkové pomery 43 000 globálne aktívnych koncernov. Mali 600 000 vzťažných bodov a skúmali 1 000 000 väzieb, ktoré medzi sebou mali spoločnosti.

Výsledok je jednoznačný.

Veľmi malá skupina 0,123 percenta majetkov medzinárodných koncernov (Trans National Corporations, TNC) kontroluje 80 percent hodnoty týchto 3 000 koncernov. Sú to takmer výlučne banky, finančné inštitúcie v USA a vo Veľkej Británii. 737 top hráčov má moc, kontrolujú 80 percent celkovej hodnoty 43 000 medzinárodných koncernov.

36 percent medzinárodných koncernov v centre siete tvorí 95 percent hodnoty 43 000 koncernov. 147 hráčov (0,024 percent) v srdci moci kontroluje 40 percent hodnoty 43 000 medzinárodných koncernov na svete. Špičkou v tomto reťazci v roku 2007 boli: arclays PLC., The Capital Group Companies Inc., FMR Corp., Axa, State Street Corporati- on, JP Morgan Chase & Co., Legal & General Group PLC., The Vanguard Group Inc., UBS AG, Merrill Lynch & Co.

Zjednodušene povedané: Veľká časť biliónov, papierových peňazí, ktorými štáty napumpovali svet, aby obšťastnili ten svoj, končí na 0,123 percentách – na jadre siete

No teraz rozumieme, prečo sa nič z biliónov centrálnych bánk sa nedostalo chudobným.

Glattfelder hovorí o jednom »super podnikateľovi«, ktorý ovláda svet. Tento super podnikateľ vznikol prostredníctvom »samostatnej organizácie«. Ako v termitisku, alebo v kŕdli vtákov organizuje komplexnú sieť vždy jedným spôsobom.

Zvyšok skupiny sa málo kontroluje. Komplexné systémy by mohli pretrvať len v takejto forme, svoju stabilitu dostávajú z vývoja centra gravitácie.

Glattfelder rozdeľuje svet na periférium, na centrum a na srdce.  V srdci globálnej hospodárskej moci je 147 hráčov. Kontrolujú globálne bohatstvo. Ovládajú svet. Uplatňovanie moci je možné vždy proti vôli iných. Moc jednotlivcov je zúžením moci iných.

Moderný ekonomický systém, ktorý ako predchádzajúce systémy – sa vybudoval vo veľkých častiach na dlhoch a úveroch. Aby sa dokázal majetok, zadali sa obrovské sumy. Na tomto vznikli sieťovania, ktoré identifikovali Glattfelder a Battiston.

Toto sieťovanie stanovuje moc niekoľkých. Kvôli parciálnej závislosti od úverového financovania majú podnikatelia problémy – známy domino efekt, ktorým v danej kríze trpia politici a finančníci. Keďže vzťahy sú takto nepriepustné a nikto nevie povedať, ktoré následky pre celý svet má spiaci stav banky, majú sklon ku panike.

Battiston a ďalší vedci skúmali »záchranu« svetového systému financií  po kríze v oblasti nehnuteľností USA v roku 2008.Aby sa zachránil »svetový systém financií«, museli sa zachrániť predovšetkým menšiny. Boli to presne tí, ktorí boli roky »subvencovaní« predovšetkým centrálnymi bankami lacnými peniazmi: medzinárodné veľké banky a finančné inštitúcie.

Prostredníctvom Federálneho rezervného fondu (FED) skúmali základ svojej teórie úvery v medzinárodných bankách. Pritom sa ukazuje, že 1 200 milárd dolárov, ako záchranné úvery, poukázané Federálnym rezervným fondom od roku 2008 do 2010 ako pohľadávky, dve tretiny boli pre 22 medzinárodných bánk. Medzi nimi sa nachádza Komerčná banka, Nemecká banka, (Spolok hypotekárnych bánk), ale tiež švajčiarska UB a Credit Suisse.

Tie výskumné výsledky majú veľký význam. Sú banky, ktoré môžu priviesť ku pádu celý systém. Je to princíp»too big to fail („príliš veľký, než aby padol“)«. V skutočnosti je to »systémové riziko« – teda nebezpečenstvo, že spoločnosť skolabuje.

Keďže banky – vrátane centrálnych bánk – zavádzajú do svojich bilanciách príliš veľa papierových peňazí, sú na mieste nedohľadné následky krachu. Allan Meltzer, historik centrálnych bánk USA, v jednom rozhovore pre NZZ (Neue Zürcher Zeitung) povedal: »Fed preceňuje svoju schopnosť, kontrolovať kvóty nezamestnanosti. Súčasných politikov považujem za najhlúpejších celých 100 rokov. Pozriem na bilanciu Fedu, a vidím, že viac ako 2,3 biliónov $ je odložených na ochranu serverových systémov. Niekto ich predsa len Fedu mohol dať, kto sa pýta, čo to prinesie, keď sa ochrana serverových systémov zvýši o ďalší bilión, keď centrálne banky kúpia ďalšie štátne dlhy a iné cenné papiere. Napriek tomu veríme, že dodatočný bilión niečo urobí, nemohli vyriešiť prvé dva bilióny?«

»Rozmer jednej banky je len indikátorom jej významu pre finančný systém. Fyzik stanovuje riziká, ktoré môžu nastať aj v malých bankách, pokiaľ nebudú úzko spojené s inými finančnými inštitúciami, ich zrútenie odštartuje reťazovú reakciu, ktorá postihne aj iné banky.«

Keďže regulátory nie sú ochotní, alebo schopní všetkým účastníkom trhu zverejňovať na stole svoje dáta, ani na stôl položiť svoje čísla, tieto nebezpečné závislosti sa neznižujú, ale naopak: skutočne na zníženie rizika bude nariadené zvyšovanie kapitálu» využité oveľa viac, aby posilnili svoju sieť«. Príklad Credit Suisse ukazuje: »investori, ktorí vložili čerstvé peniaze – ako Qatar Investment Authority, saudský Olayan-skupina, Štátny fond Singapur alebo správca majetku Blackrock – sú sami časťou asi 150 spoločností, obsiahleho úzko prepojeného jadra svetovej ekonomiky.«

Politológ William Pfaff píše: »Ideologické hnutia sú nebezpečnejšie ako nacionalistické, keďže presadzujú lepšie univerzálne využitie abstraktných riešení.« Nezadržateľné tlačenie peňazí praktizované zadlženými štátmi je taktiež len ideológiou.

Ekonomická prosperita je pozorovateľná tam, kde štát svojim podnikateľom garantuje férovú prácu a dáva pozor na to, aby zároveň garantovali aj obchodné podmienky, že spoločnosť bude skutočne »sociálnou« trhovou spoločnosťou, zabránia výstrelkom. Týmto sa nemyslí, žeby sa malo upustiť od medzinárodných obchodov a obchodných vzťahov. Dani Rodrik cituje jedného čínskeho študenta, ktorý do poručuje, mali by sme v kľude otvoriť okno do sveta. Rovnako  by sme mali robiť siete proti moskytom, takisto je veľa komárov, ktorých uštipnutia môžu byť veľmi nebezpečné.

Vedľa globalizácie a technickom zrýchlení je ešte ďalší faktor, ktorý rozhoduje o tom, že globálna dlhová bublina sa nevyrieši prirodzenou cestou. Štátne nútené systémy dostali globálnu nadstavbu. Medzinárodný menový fond (MMF) a banka pre medzinárodné zúčtovanie (BIS) sú organizáciami, ktoré agitujú tak, akoby by boli super štátom. Tento super štát je hnací remeň, ktorý z lacných peňazí vytvára reálne dlhy.

Plienenie sveta je logickým následkom globalizácie dlhov. Sedíme na nebezpečnom pušnom prachu, na gigantickom vrchu nedobytných sľubov. Inštitúcie, ktoré by mali chrániť spoločnosť, podporujú rozhodujúcou zodpovednosťou vznik tohto vrchu dlhov.