Dnešok

Dôležitou charakteristikou osobnosti sú schopnosti ,výkonové vlastnosti v štruktúre osobnosti. Schopnosti sú osobnostné predpoklady na vykonávanie určitej činnosti, ktoré sú rozvíjané učením.

Pri výkone činnosti má každá osobnosť osobný strop, t.j. úroveň, ktorú dosiahne za optimálnych podmienok, pri stálom záujme a vytrvalom zdokonaľovaní sa. Osobný strop jednotlivcov je rôzny. .

Nechceme sa dožívať najvyššieho veku, ktorý je 100 -120 rokov! Spôsob života slovenského človeka na takéto dožitie nedáva ani predpoklady. Nemáme kvalitné životné prostredie. Nemáme bezstresový, pohodový život.

Aký je vlastne zmysel života?

Hľadáme ho celý svoj život. Maximum dožitia nám bolo dané do vienka. Zmyslom života bolo pomáhať. Pomáhať sebe a druhým, ale k čomu? K dosiahnutiu najvyšších morálno-vôľových osobnostných vlastností, maximálnych superlatívov?

Stať sa dobrým, zdravým, bohatým a šťastným do konca svojho bytia.

Toto by mal byť cieľ do 60tky. Méta, ktorá by mala byť dosiahnutá v polovici geneticky nedeleného času, to je do 60teho roku, a mala by zostať trvalou súčasťou tej druhej polovice.

Prvých 60 rokov človeka je čas vymedzený na učenie a prácu. Dovtedy rastieme, sme stále výkonnejší, vytvárame a odovzdávame svoje psychické a fyzické danosti a schopnosti.

60tka je vrchol, zostáva do 80 rokov života. Potom začínajú fyzické sily aj intelekt slabnúť, výkonnosť organizmu ako celku tela a ducha klesá Napokon sily upadnú do invalidity a imobility.

Prečo bol opodstatnený odchod do starobného dôchodku v nižšom veku, ako je stanovený dneškom?

Je človek po 60tke tou vhodnou pracovnou silou? Alebo jednoduchšia otázka,

Prečo zamestnávatelia ľahko a rázne vyraďujú pracovné sily z aktivity už v 55tke a ešte skôr!?

Naša spoločnosť neakceptuje zákonitosti genetiky, zákonitosti životného prostredia a ani duševného zdravia človeka. V tejto spoločnosti prestáva človek byť kotvou, prístavom, povzbudením, životnou spruhou a prínosom.

Nezamestnaného po 55ťke nikto nezamestná. On už nie je pre túto spoločnosť zdravým, šťastným pre seba a pomocou pre iných! A naši vzdelaní politici predlžili odchod do starobného dôchodku od januára 2017 o excelentných 72 dní. Veď aj v iných krajinách Európskej únie ľudia odchádzajú do starobného dôchodku po 62ke.

Čo skutočnosť? Slovenský pracujúci človek je oveľa unavenejší. Má nedostatok motivácie. Mnohokrát len s námahou začne a ukončí svoju prácu. Sužujú ho metabolické problémy, hlásia sa  endokrinné ochorenia. Únava ide ruka v ruke so stavom imunitného systému. Zlé stravovanie. Medziľudské vzťahy a objektívne podmienky života v našej spoločnosti preťažujú organizmus i psychické problémy. Rozšírila sa depresia, je stále viac ľudí s pocitmi úzkosti, s poruchami príjmu potravy, pribudol smútok a žiaľ. Strach z budúcnosti. Toto nie sú však prejavy 55ročných,či 60tnikov alebo 62ročných!.

Toto sú prejavy dnes 30čoných ľudí! Prečo?

Tí, ktorí pracujú, pracujú veľa. Pracujú veľa a bez oddychu. Nedokážu rozumne regulovať a kontrolovať svoju pracovnú záťaž. Robia stále viac, berú na seba nové a nové úlohy. Vracajú sa domov neskoro večer a málo spia. Nepravidelne, nezdravo a nárazovo sa stravujú. Pijú veľa kávy, alebo energetických nápojov, často veľa fajčia.

Sú pod stálym pracovným a časovým tlakom. Neuvedomujú si hranice. Hranice, za ktorými už organizmus začne reagovať varovnými a poplašnými signálmi. Neprišlo to zo dňa na deň. Už títo mladí ľudia, vysokoškoláci už 5 rokov po skončení štúdia sú dlhotrvajúco pracovne vyťažení, ich vyťaženosť nie je kompenzovaná dostatočným oddychom a relaxáciou.

Všetci sme zabudli na potrebu oddychovať. Aj tí 55roční, aj 30roční. Nemáme čas na dovolenku, nemáme čas na telesné a relaxačné aktivity, ktoré udržujú telesnú a duševnú rovnováhu.

Mladí ľudia sú častejšie a pakované chorí, trpia rôznymi infekciami. Organizmus nemá dostatok síl a energie s nimi bojovať. Prítomné sú bolesti svalov, svalové napätie, bolesti hlavy a hrudníka. Aj keď sú unavení, trpia nespavosťou. Sú nervózni a podráždení. Pridáva sa zlá tolerancia námahy a záťaže. Pocity na odpadnutie, poruchy rovnováhy a subjektívne zhoršenie zraku.

Kto sa pri tomto životnom štýle, pri nárokoch, kladených chorými „zákonnými pravidlami“, vôbec dožije starobného dôchodku!?

Už mladý človek by mal prehodnotiť svoje pracovné stereotypy. Veci prehodnotiť a prijať rozhodnutia. Rozhodnutia , ktoré povedú k náprave. Menej pracovať, lepšie narábať s časom. Určiť si priority, naučiť sa odmietať úlohy, deliť záťaž na viacerých ľudí. Lepšie plánovať. Venovať sa koníčkom a záľubám, nájsť si čas na koncert a dobrú knihu. A pravidelne a dostatočne spávať, rozumne, zdravo a pravidelne sa stravovať. Spoznať svoju vlastnú hranicu, za ktorou začína únava a vyčerpanosť.

No spoločnosť, v ktorej žijeme ako mladí, tak starší, neposkytuje na to dostatočný priestor, podmienky. Nerešpektuje zákonitosti prirodzeného trvania ľudského bytia. Hrubo a urážajúco nás porovnáva s občanmi iných štátov Európskej únie.

Čoraz viac nezamestnaných, ktorí sa už nikdy nezamestnajú ,je 55 a viac ročných, nie podľa štatistík, ktoré prezentuje pán minister práce a sociálnych vecí, pán JUDr. Richter (apropo, úspešný učňovkár s výučným listom frézar). Pán minister patrí de facto medzi za krátky budúcich adeptov na starobný dôchodok.

Čoraz viac ľudí chce odísť do predčasného starobného dôchodku, pretože mnohí z nich sú už nezamestnaní, vyradení z evidencie uchádzačov o zamestnanie. Z tejto evidencie ich vyradil po jednom roku ich nezamestnanosti úrad práce! Medzi nimi je veľa vysokoškolsky vzdelaných ľudí, ktorí veľa vedia, ktorí by boli oporou ktoréhokoľvek zamestnávateľa, keby mal o nich záujem.

Záujem nie je ani zo strany zamestnávateľa, ale ani zo strany štátu!

Koľko zdravých, šťastných, bohatých bude pracovať na čoraz väčšie množstvo starobných dôchodcov. Aká je teda výkonná naša spoločnosť. Kde sa podelo Auxillio, ergo sumus! Pomáham, teda sme!