Dnešok

Až do druhej polovice 20. storočia sa očakávalo od ľudí, ktorí  prišli do inej krajiny, že sa asimilujú. Keď prídete do Francúzska, stanete sa Francúzom, keď do Nemecka, tak sa ponemčíte a tak ďalej.

Už to takto nefunguje. Už to tak vôbec nie je. Zoberme si nemeckých „gastarbeitrov“, Nemecko ich po vojne pozvalo, pretože mali nedostatok pracovných síl. Označili ich za  „hostí na dobu určitú“. Urobte si svoju prácu a vráťte sa domov. Ale oni sa odmietli vrátiť a sú tam stále už v druhej tretej generácii. Ale nechápu, prečo by mali prestať byt Turkami. Chcú bývať, pracovať a platiť dane v Nemecku, ale bez toho, že by prestali byť “cudzími.“

„V modernej dobe sa po prvý raz cítime odsúdení k životu s cudzími ľuďmi.“Sme nútení žiť s inými, s cudzími.

Migranti nám pripomínajú, že svet je zložitý a nezrozumiteľný.

Bývala situácia jednoduchšia?

Politika asimilácie nežiadala od ľudí, aby sa naučili veľmi ťažkému umeniu žiť trvalo s cudzími. Nepochybujme o tom, že je to ťažké a že je to o nervy. Je to znekľudňujúce, vyžaduje si to nové schopnosti, ako sa vyrovnať s ľuďmi, ktorí sú cudzí a odmietajú svoju odlišnú identitu meniť.

Máme problémy s tým, ako každý deň  žiť s cudzincami, ako zabudnúť na to, čo nás odlišuje, ako s nimi spolupracovať, aj napriek rozdielom medzi nami. Nemusí to byť len ťažké: stretávať sa s ľuďmi je súčasne aj vzrušujúce, dobrodružné a zábavné. Ale vždy je to schopnosti, ktorú sa musí človek naučiť. A je tu ešte jeden rozdiel, globalizácia.

„Cudzinci, ktorí k nám prichádzajú sú stelesneným symbolom globalizácie.“

V tomto momente sa obavy z neistoty, krehkosti, nestability súčasného stavu sústredia priamo na prichádzajúcich cudzincov. V istom zmysle totiž prichádzajú ako konkurenti, pretože zamestnávatelia príchod migrantov vítajú.

Sľub niekoho, že zastaví migráciu bude rýchly spôsob, ako získať volebné hlasy takže sa toho chopí celý rad populistických strán, ale od sľubu ku konkrétnemu zmysluplnému riešeniu je veľmi, veľmi dlhá cesta.

Nemôžeme byť stopercentne  slobodní a zároveň stopercentne v bezpečí.

Na základe toho, že sú ľudia odnikadiaľ, všímame si viac rozdiely medzi nimi a nami, čo prehlbuje naše pocity antipatie.

Do akej miery sú rozdiely medzi ľuďmi skutočné a do akej miery máme len idealizované predstavy o svojej vlastnej skupine?

Nórsky antropológ Fredrik Barth veľmi šikovne dokázal, že hranice nevytvárame na základe rozdielov, ale rozdiely medzi nami a ostatnými nachádzame práve kvôli existencii hraníc. Začína to psychologickým, mentálnym vymedzením, a až potom si začíname všímať odlišnosti. Začnú nás rozčuľovať, vrátane aj tých najmenších detailov a stanú sa dôvodom posilňovania našej antipatie. Tak to chodí.

Skutočne sa oprávnene a správne bojíme nepredvídaných, náhodných dopadov  globalizácie. Máme na jednej strane sily, ktoré sú úplne mimo politickej kontroly. A politiku, ktorej moc je neustále slabšia a nedokáže plniť, čo sľubuje. Situácia, kedy nielenže nevieme, čo sa môže stať, ale pochybujeme, že až sa to stane, nebudeme schopní s tým nič urobiť, je neudržateľná.

Žijeme v neistote a v neistote nemôže byť nikto šťastný. Nedokážeme predvídať, čo sa stane zajtra, za týždeň, za mesiac. Človek musí mať životný  projekt. Podľa neho mal vedieť, čím chce byť a potom krok za krokom k tomuto cieľu smerovať. Dnes to znie absurdne v situácii, kedy sme neustavične prekvapovaní, kedy sa nemôžeme pripraviť na to, čo príde. Logicky nám potom vadí, keď nás niekto, alebo niečo upozorní na to, aké krehké je naše postavenie. Včera boli doma, dnes sú tu, kto z nás vie, kedy sa takéto niečo stane aj nám?

V Českej republike sa viac hovorí o tom, že migranti sú skôr záťažou pre sociálny systém, než konkurenciu na pracovnom trhu.

Anglická Labour Party, ktorá bola historicky proimigračná, je v súčasnej dobe za obmedzenie migrácie kvôli obavám z poklesu miezd. To je hlavná obava a v podstate rozumný argument. Migrácia vedie ku znižovaniu miezd. Ale keby niekto zhromaždil všetkých migrantov a poslal ich domov, tak by polovica zdravotných zariadení, reštaurácií, hotelov mohli zatvoriť. Sú tam a pracujú za nízke mzdy- väčšina miestnych by ich prácu nechcela robiť.

A to aj napriek tomu že vo Veľkej Británii je  výrazný tlak na zvyšovanie „flexibility“. Všetci sme vedení k tomu, aby sme brali „mizerné práce“. Zamestnania, v ktorých nemáme žiadnu záruku stability, výhľady na kariérny postup. Mladá generácia sa postupne učí pracovať v podmienkach typických pre tretí svet. A ľudia, ktorí prichádzajú z Afriky alebo z Ázie, sú ochotní takéto práce zobrať.

Staršia generácia, ktorá vyrástla po vojne, vstupovala do dospelosti s tým, že pozície ich rodičov, sú pre nich len štartovaciou čiarou. Budú smerovať vyššie, vyššie a vyššie. Dnešní mladí ľudia sú prvou generáciou, ktorá je na tom inak.

Ľudia žijú v neistote, ktorá by sa dala rozdeliť na tri komponenty: neznalosť, bezvýznamnosť a poníženie, ktoré plynie z toho, že nič neviete a nič nemôžete.

Neistota je veľmi nepohodlná: dostanem prácu, budem si môcť postaviť dom, alebo zadovážiť byt ? Čo sa stane, ak ochoriem, čo sa stane, keď firma, v ktorej pracujem, sa zlúči s inou firmou? Keď taká katastrofa príde, nemáte prostriedky, ako sa brániť.

„Všade vám radia,buďte flexibilní. Ale práve flexibilita zvyšuje neistotu.“

Neistotu nie je možné vyliečiť. Sú dve základné ľudské potreby: sloboda a bezpečie. Obe potrebujeme rovnakou mierou, ale zároveň tieto potreby sú v protiklade. Keď chcete byť slobodnejší, platíte za to určitým nebezpečím. Nemôžeme mať oboje v maximálnej miere zároveň.

Tiahnu ľudia všeobecne skôr za slobodou, alebo za istotou?

Keď sa pozrieme do histórie, vidíme, že pokrok se neuberá vždy dopredu, skôr sa podobá kyvadlu.Sigmund Freud napísal knihu o nespokojnosti v spoločnosti, jej dôvod videl práve v tom, že sme sa vzdali svojich slobôd, aby sme si zaistili stabilitu, bezpečie a predvídateľnosť.

Aj dnes platí, že nemôžeme mať zároveň stopercentnú slobodu a úplné bezpečie. Trend je opačný. Vzdávame sa bezpečia, aby sme si zabezpečili väčšiu bezprecedentnú slobodu. A sloboda je úžasná. Dnes nie je problém sa slobodne prilhlásiť ku svojej sexuálnej orientácii, slobodne si vybrať, či zmeniť náboženské vyznanie, zvoliť si bez prekážok svoju identitu. A často je to možnost voľby bez záväzkov, aj rozvody sú jednoduchšie. Ale kvôli týmto slobodám a možnostiam voľby stúpa naša neistota – to je cena, ktorú zaplatíme za slobodu. Toto je vysvetlenie, prečo tak v skutočnosti prahneme po bezpečí.

Politici tvrdia:„Zatvorme hranice, v Čechách budú žiť len Česi, v našich domovoch budeme žiť v bezpečí“. Na pocite neistoty a strachu se dá politicky zarobiť. Ľudia chcú viac istôt, ale za tieto istoty budú musieť zaplatiť svojou slobodou. Ľudia sú naozaj ochotní obetovať viac a viac slobodu, keď im niekto sľúbi, že za to dostanú pocit bezpečia.

Používame svoj telefón, tablet alebo počítač, niekde o nás v centrálnej databáze vznikajú nové, podrobné poznámky. Nie je to KGB, CIA, či iné tajné služby.Tajné služby nemali ani stotinu informácií, ktoré dnes dobrovoľne o sebe posielame na všetky strany. Ale ľuďom to nevadí, pretože je to pohodlné. Ľudia sa neboja straty slobody a dôstojnosti, alebo aspoň nie v takej miere, v akej sa boja straty pocitu istoty. Chytrí politici vedia, ktorým smerom vietor fúka a svoju rétoriku prispôsobili tomuto trendu.

Technológie nám nemôžu pomôcť, skôr sa za ne schovávame.

Tento svet je priamo podmienený novými technológiami. Optimisti predpokladajú, že práve technológie pomôžu vyriešiť problémy dnešného sveta.

Moderná technológia si získava sympatie jednoduchým sľubom: život s technikou je pohodlnejší. A to určite je. Nemusíme každý deň naťahovať hodinky. Môžeme hovoriť s kýmkoľvek. Môžeme si prečítať takmer čokoľvek na displeji svojho telefónu. Život je pohodlnejší.

„Komunikácia na internete je oveľa jednoduchšia, než v reálnom svete. Je zbavená všetkých nepohodlných aspektov, preto je aj taká populárna.“

Informačná technológia tiež veľmi zjednodušila spoločenskú komunikáciu, apoň na prvý pohľad. Nie je problém si na internete za jeden deň vytvoriť  300 nových „priateľov“. Nemusíme sa snimi stretnúť tvárou v tvár, nemusíme im nič sľubovať, k ničomu sa im zaväzovať.Zabávame sa bez nepohodlných aspektov medziľudskej komunikácie.

Bohužiaľ aj toto má svoju cenu. Vymierajú tradičné zručnosti, digitalizácia je na vzostupe.

Ľudia, ktorí pracujú s informáciami, budú mať v počítačoch veľkú konkurenciu. Niektorí „ pracovníci s vedomosťami“ budú nahradení. Inštitúcie, ktoré sa zaoberajú vzdelávaním, budú čeliť veľkým zmenám.

Technológia nám uľahčuje život, a tým nás trénuje v tom, aby sme si vždy zvolili tú jednoduchšiu cestu. Žijeme v dvojakom svete. On-line a off-line, teda na sieti a v reálnom svete. On-line je všetko veľmi jednoduché, stačí pár kliknutí a je to hotové, keď sa chceme vrátiť, vrátiť sa môžeme. Na internete si ľahko urobíme priateľov a ľahko sa ich zbavíme. Keď nás kamarát nudí, stačí prestať odpovedať a je po probléme. Randenie na internete je oveľa jednoduchšie a rýchlejšie, ako randenie v skutočnosti. Ale keď trávite deväť hodín pred obrazovkou, strácate schopnosti, ktoré sú potrebné pre život v reálnom svete off-line. Keď potom vyjdete na ulicu, ste zrazu konfrontovaní s množstvom ľudí, často čudných ľudíi, podozrivých ľudí…

V reálnom svete nie ste pánom nad situáciou, ako pri používaní počítača. Nemôžete vymazať, či zavrieť, čo sa vám nepáči.

Naším veľkým problémom je vnímanie sveta.

Keď prichádzajú nové technológie vždy sa očakáva, že prinesú ľuďom lepšiu infomovanosť. Že zmenša hranice medzi ľuďmi a otvoria nové horizonty. „Teraz budú mať všetci prístup ku všetkým informáciám“, hovoria ľudia. „Rozvinieme svoje kritické schopnosti a otvoríme sa novým možnostiam. Budeme humánnejší, technológia zvýrazní to najlepšie, čo v nás je.“ To sú skutočne optimistické očakávania.

Väčšina ľudí, ktorá používa ku tvorbe a k upevneniu  vlastné „bubliny pohodlía, v ktorých nemusíte riešiť žiadne nepohodlné kontroverzie, nemusíte obhajovať svoje myšlienky, nemusíte nič vysvetľovať. Čítame to, čo upevňuje náš pohľad na svet a vyhýbame sa informáciám, které by nás nútili prehodnotiť svoje názory. Kam sa pozrieme, vidíme to, čo chceme vidieť, odrazy seba samých . sme v zrkadlovej chodbe. Jediná ozvena, ktorú počujeme, je ozvena toho, čo sami hovoríme. Komunikujeme s ľuďmi, ktorí s nami súhlasia, nie s tými, ktorí s nami argumentujú, alebo nás vyzývajú ku zmene.

Svet je plný zmien, musíme reagovať na tieto zmeny. Je jasné, že se musíme naučit, ako permanentne žiť vo svete, ktorý je plný rôznorodostí. V tom počítač nepomáha. Naopak, informačné technológie povzbudzujú ľudí k tomu,aby z reálného sveta utekali do sveta pohodlného, ktorý si formujú sami podľa svojho obrazu.

Aká je cesta ku šťastiu v situácii, keď ľudia utekajú z reálneho sveta?

Tých ciest je veľa, ale nie je zaručený ani jeden spôsob, ako si šťastie udržať. Údajne, Johann Wolfgang Goethe, keď sa ho opýtali, či mal šťastný život, odpovedal: „Mal som veľmi šťastný život. Ale napamätám si ani jeden šťastný týždeň.“ Blaženosť nie je nikdy bez trápenia. Šťastie nie je v tom, že nemáte problémy. Skutočné šťastiehľadajte v tom, že ste schopní postaviť sa problémom, bojovať s nimi a niekedy nad nimi zvíťaziť.

Spoločnosť nás neučí vysporiadať sa s problémami. Naučili sme sa okamžite očakávať uspokojenie. Hľadáme šťastie v živote bez prekážok. Avšak opakom prekážok nie je šťastie. Opakom prekážok je nuda.Možnost kúpiť si šťastie v obchode je ilúzia. Šťasie vzniká tak, že sa postavíme problémom a výzvam nášho života. A to znamená, že zdieľame nielen svoje mesto, ale aj celú planétu s ostatnými ľudskými bytosťami.